reklama

Kaderníčka

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Keď som tam prvý krát sedel, mal som šťastie, že som padol do rúk práve jej. V štýlovom a modernom kaderníckom salóne bolo všetko nové. „Striháte aj mužov?“, opýtal som sa hneď po príchode prvej slečny pri recepčnom pulte. „Áno, pravdaže. Sadnite si, budete v poradí.“, odvetila s úsmevom. „Ďakujem.“, odpovedal som a sadol som si medzi štyri mladé dámy, ktoré boli roztrúsené v prepojenom sektore na čakanie na gauči a dvoch kreslách. Vzadu som mal voľnú drevenú stoličku, ktorá bola vyrobená z masívu a obtiahnutá kožou. Mal som celkom dobrý výhľad, takže som sa nikam neponáhľal napriek tomu, že v priľahlých obchodoch si Mária krátila čas, čakaním na mňa nákupnou turistikou. Úplne vpredu dve kaderníčky farbili zákazníčkam vlasy, jedna strihala mladého futbalistu (teda aspoň predpokladám, pretože mal na sebe vychádzkovú športovú ústroj s nápismi 1.FC Košice) a jeden výstredný kaderník sa hral s náročným účesom mladej sexbomby. Prinajmenšom napohľad sa účes zdal byť komplikovaný, obaja sa však celý čas rozprávali a smiali. Ich veselosť ale vôbec nenarúšala pohodlný a pokojný ráz atmosféry, ktorú umocňovala štýlová hudba R & B amerického speváka Ne-Yo. Nechcel som sa príliš nápadne dívať na čakajúce kolegyne, a tak som si vzal zo skleneného stolíka nejaký časopis. Boli v ňom samé účesy, ale s fajn tváričkami a postavami, takže som si prezeral len obrázky. Jedna z čakajúcich dám už mala určite pred štyridsiatkou, to som si všimol až teraz, lebo z diaľky vyzerala oveľa mladšie. Tá vedľa nej bola asi jej dcéra, lebo sa na ňu nápadne podobala a bola tu očividne najmladšia. Ostatné dve mladé dámy pôsobili tiež veľmi šarmantným a elegantným dojmom. Blondína, ktorá sedela odo mňa naľavo si vôbec nevšímala okolie, ale kučeravá čiernovláska v čiernych obtiahnutých krátkych šatách s bielym kvetinovým vzorom a plným výstrihom občas zodvihla oči od časopisu smerom ku mne. Bol som tam vlastne jediný vlastník opačného pohlavia, ak nerátam futbalistu, lenže naňho by sa už musela celá vytáčať a to sa predsa v čakárni u kaderníka vôbec nehodí. Takže nečudo. Všimol som si to periférne a tiež som občas očami zamieril k nej. Chvíľami sa naše pohľady na veľmi krátku chvíľu stretli, ale tvárili sa, že sú náhodné. Ja som sa snažil dívať sa na ňu častejšie aj preto, lebo vyzerala naozaj očarujúco. Opálená pokožka nádherne žiarila v celom jej okolí. Kučeravé vlasy a veľké tmavé oči už nepotrebovali ďalšiu výzdobu, ona si však našla v doplnkoch svoju záľubu, pravdepodobne. Vyzerala veľmi sexi v tých veľkých topánkach a jej vyšportované nohy vykúkali prekrížené spod krátkych šiat. Stavbu tela mala pri svojej strednej výške dokonalú. Všimol som si, že sa začala častejšie dívať na hodinky. „Asi si všimla, že ju stále očumujem, do piki!“, vravím si. „No nič, budem musieť byť nenápadnejší.“ pomyslel som si. Ale v tom kresle vyzerala tak očarujúco a magicky, že sa to jednoducho nedalo, len tak z nej spustiť oči. Začal som byť troška nervózny a snažil som dívať viac mimo, no ak som to náhodou na chvíľku aj zvládol, stálo ma to neskutočné množstvo energie. Pozrel som sa aj ja na hodinky, aby som odhadol čas, ktorý ešte Mária bude venovať nakupovaniu. Futbalistu už „dorábali“ a zbadal som, že sa to pravdepodobne pohne. „Poďte slečna“, povedala zrazu kaderníčka strihajúca futbalistu, keď z neho dávala dole ochranný pláštik. Dívala sa pri tom na blízko sediacu kučeravú čiernovlásku. „Vezmite si zozadu tú čiernu zásteru s nožnicami a hrebeňmi, prezujte sa a môžete ísť na to. Ja to tu len pozametám.“, povedala jej a bolo mi hneď jasné, že slečna je tu zrejme nová pracovníčka, najskôr na skúšku. Čiernovláska sa vrátila zozadu veľmi rýchlo pripravená a hodila pohľadom na mňa. „Som tu nová, riskne to so mnou niekto?“, zasmiala sa a usmiali sa aj všetky dámy a otočili hlavy na mňa. „Môžem, jasné!“, povedal som s úsmevom aj ja, a vlastne som ani nemal na výber, takže som sa hneď postavil. „Poďte, umyjem vám najprv vlasy.“, povedala ukazujúc na miesto v rohu, kde bolo umývacie kreslo. S hlavou v záklone som sa cítil dosť bezmocne, zvlášť keď jej prsty masírovali moju hlavu obsiatu jemnými vláskami. Zdalo sa mi, akoby si to užívala, lebo občas svoje dotyky spomalila a jemne pritlačila. Pripomínala mi seba, keď sa hrám s nejakou šelmou, teda s kámošovou mačkou. Bolo to veľmi príjemne a jemne začervenený v tvári som sa snažil tváriť sa tak, že ma to vôbec nedostalo. Sadol som si pred zrkadlo a tam som ju konečne videl v celej kráse úplne zblízka. Keď mi dala čierny pláštik s logom Schwarzkopf, vzal som to ako znamenie. Opýtala sa ma pokojne a s úsmevom, ako si to prajem. Odpovedal som, že to nechám na ňu, ale že niečo, čo sa teraz nosí. Uvedomoval som si pritom, že moje jemné vlasy jej veľa možností na tvorivosť neposkytnú, zato na improvizáciu sa celkom hodia. Zadívala sa skúmavo na moju hlavu a jemne prešla rukou po vrchu vlasov. „Dobre“, odvetila a vytiahla z vrecka čiernej zástery hrebeň, ktorým ma začala česať a pripravovať si moje vlasy na svoju prácu. Robila to všetko veľmi precízne, pomaly, takže som mal veľké šťastie, že som sa práve dnes veľmi neponáhľal. Márii to bolo jedno, v obchodoch čakala, kým jej zavolám, aby sme pred mojou prácou ešte zašli na kávu do Café Dias. Pomyslel som si, že by bolo celkom vhodné sa peknej kaderníčke prihovoriť, ale nejako som nevedel nájsť tému. Občas som len zodvihol oči na zrkadlo, aby som ju videl pri práci a potvrdil si, že sa ma naozaj dotýka bohyňa kaderníckych salónov. Každé jej spojenie s ktoroukoľvek časťou pokožky mojej hlavy bolo elektrizujúce ako padajúce Perzeidy z meteorického roja počas horúceho augusta. Občas sa do zrkadla pozrela aj ona, ale uvedomil som si, že čiernovláska ma vlastne vidí neustále zboku, aj odzadu. Určite si všimla, že ju pozorujem. „Ale..., na druhej strane, veď chcem vidieť či ma dobre strihá, nie?“, upokojoval som sa v myšlienkach. Keď mi zazvonil mobil, povedala, že si ho môžem pokojne zdvihnúť. „Nie, to je v pohode, nič dôležité.“, odpovedal som jej na ponuku bez toho, aby som mobil vytiahol z vrecka nohavíc, mysliac pri tom na Máriu, že sa nejako skoro dnes u nej prejavila netrpezlivosť. Strihanie teda pokračovalo ďalej. Dúfal, som že tento proces strihania bude trvať nekonečne dlho, zvlášť v momentoch, keď bola zboku veľmi natesno a ja som jej telo cítil na svojej ruke obopínajúcej operadlo. Možno pocítila jemný záchvev mojej ruky niekde pod bruškom, keď som len tak jemne vytrčil prsty a dotýkal som sa jej, tváriac sa pri tom úplne nevinne. Veľa priestoru na pohyb som aj tak nemal pod neustálym tlakom jej tela ukrytého pod zásterou. Potom sa zboku jednou nohou priblížila viacej dopredu, aby si zastabilizovala postoj. Jej úzka sukňa jej nedovolila rozkročiť sa tak, aby jej bolo pohodlne, o to viac ma prekvapila, keď si jednu nohu nechala z mojej pravej strany a pravou ma obročila tak, že som mal svoju nohu rovno medzi jej dvoma stehnami a tesne pod šatami, ktoré mala naozaj dosť úzke. Vystretú nohu som jemne zodvihol do pravého uhla a pocítil som jej obe stehná, ako ma pritlačili. Zrejme si chcela svoju stabilitu poistiť. To už však bolo nad sily mužských pudov a tak som sa len s námahou ovládal a vychutnával si popri tom vynikajúci pocit zo strihania. Ostala v tej polohe niekoľko sekúnd a keď sa vrátila opäť za kreslo, konečne som prehovoril. „Ste tu nová, ako som počul. Ja som akože prvý váš zákazník dnes?“, opýtal som sa jej. „No, ale bola som tu aj včera, len nikto sa neodvážil ku mne sadnúť pred zrkadlo.“, odpovedala. „Nikto ma tu ešte nepozná, lebo som z Boťan, takže si to veľmi vážim..., ...tú vašu, odvahu.“, pokračovala. „Hmm, v pohode, veď mladým treba dôverovať, nie? ...a dať priestor.“, pokračoval som aj ja už aj so zdvihnutým sebavedomím. Vtom opäť zazvonil mobil. „Vybavte si to v pohode.“, dala mi opäť možnosť. „O.k., Prosím! ...ehm, dobre. ...no, neviem, je tu dosť ľudí, tak neviem presne ako sa zdržím. Dobre, dobre, tak ty choď domov a ja už asi pôjdem rovno do práce odtiaľ. Dobre, tak ju pozdravuj, pa.“, komunikoval som s manželkou, keď mi oznámila, že musí domov, lebo prišla jej mama. Ja som sa zase neplánovane zdržal, takže sa mi už neoplatí ísť domov. V rádiu robím celý večer, až do rána, takže tam zbehnem rovno odtiaľ. „A kde sú tie Boťany, čo ste spomínali?“, snažil som sa udržať rozhovor s krásnou kaderníčkou. „To je pri Čiernej nad Tisou, to nebudete poznať.“, nadviazala. „Aha, a čo že ste sa rozhodli prísť do Košíc?“, zvedavo som sa opytoval. „Tak..., normálne, práca..., ako veľa ľudí.“, pokojne mi oznámila. „Kámoška chcela partáčku do bytu, tak ma prehovorila, a našla som si prácu tu... teda, rozbieham sa, ako vidíte.“, dodala s úsmevom. „Tak to klobúk dolu, že taká mladá a krásna dáma sa rozhodne prísť sama do veľkého mesta.“, obdivne som doplnil. „No, mala som tu prísť s priateľom, ale našiel si zo dňa na deň prácu v Nemecku, tak odišiel tam. Rozišli sme sa. Nechcem ja riešiť vzťahy na diaľku.“, prezradila zo svojho súkromia aj skutočnosti na ktoré by som sa jej neodvážil opýtať, ale ktoré ma určite zaujímali už z pragmatických dôvodov. „Aha, jasné, ale tak o to väčší obdiv vám patrí. Vidím, že aj vy ste odvážna.“, dodal som a obaja sme sa zasmiali. Prácu s mojimi vlasmi si stále vychutnávala pokojným tempom a ruch v salóne bol bežný a takmer nevýrazný, ako vždy. Len hudba nepretržite vypĺňala prostredie, takže zvyšné osadenstvo salóna nás určite veľmi nepočulo. A ak aj áno, nemohli nám rozumieť, rozprávali sme sa veľmi nablízko. Práve tá magická blízkosť vo mne vzbudzovala neodvratnú túžbu vidieť ešte niekedy túto ženu. „Popýtam si číslo? To je dosť drzé, veď sme úplne cudzí. Ale, čo ak ju tu už nestretnem, čo ju potom po všetkých salónoch budem hľadať? Do piki! Čo mám robiť?!“, pomyslel som si a začal som z toho byť nervózny, lebo jej práca sa nezvratne blížila k svojmu záveru. „Tak, dobre, nech sa páči.“, vybrala mi zozadu uterák a spredu čierny pláštik a vybrala sa k recepčnému pultíku. Prišiel som za ňou vyťahujúc peňaženku, no jej kolegynka mi vraví: „Nie, nie, dnes neplatíte. Dnes je to na naše náklady, chceli sme vyskúšať slečnu, takže dnes ju platíme my.“ „Naozaj? Fuuha, tak... to... ďakujem“, povedal som s úsmevom a otočil som sa ešte na čiernovlásku. „Ale, cítim sa dosť, tak..., no, nechcem byť vašim dlžníkom.“ „Veď nie ste, oni ma zaplatia, počuli ste, ...asi som prešla, takže super. A to máte za odvahu.“, zasmiala sa opäť najkrajším smiechom, ktorý mi vôbec nedovoľoval odísť len tak z miestnosti. „A keby som vás aspoň na drink alebo na večeru pozval, hmm?“, opýtal som sa s miernymi obavami z odmietnutia, ale cítil som, že mi už nič iné neostáva. „Večeru? Tak dobre. Ideme teraz? Ja aj tak už dnes končím, takže môžeme aj hneď, ak máte čas vy.“, navrhla veľmi akčne a prekvapivo. Jej sebavedomie ma potešilo a veľmi jej to pristalo. Ďalšia vec, ktorej som na nej nemohol odolať. Pri pohľade na hodinky som zistil, že nejakú hodinku ešte mám. V rádiu by som mal byť najneskôr od ôsmej. Ak by sme išli len tuto vedľa, to by sa dalo stihnúť. „Tak super! Poďme vedľa do Carpana, ak súhlasíte. To krásne stihnem do práce odtiaľ.“, navrhol som teraz ja.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V reštaurácii sme sa zdržali do ôsmej, úžasne sme sa bavili a rozprávali o všeličom. Ukázalo sa, že je aj veľmi inteligentná a duchaplná. Chcela by ešte študovať popri práci a veľmi ju láka masmediálka v Košiciach. Keď som jej povedal, že pracujem v rozhlase, bola veľmi nadšená. Nechcel som sa vzdať jej neodolateľnej prítomnosti, a tak som jej navrhol, že ak má čas, môže so mnou do rozhlasu. Aj tak v noci vysielam sám, takže jej aspoň niečo ukážem. Bola veľmi nadšená a s radosťou ponuku prijala. Ponáhľali sme sa teda cez cestu do mojej práce, lebo kolega už bol iste nervózny, že som ho mal dávno vystriedať. Nemohol si však len tak dovoliť odísť, a navyše, na túto moju úchylku s meškaním bol aj tak zvyknutý. „Mám tu praktikantku.“, povedal som mu po vstupe do štúdia, ale on bol aj tak najradšej, že už môže domov. Vymenili sme si s kolegom služby a ja som sa začal venovať svojej rutine. Dnes však čas bežal akosi rýchlejšie a všetky moje pauzy vo vysielaní som využil na neustále vysvetľovanie a vtipné poznámky, ktoré sme si s Alenou vymenili. Meno mi prezradila už pri večeri, rovnako ako to, že zajtra nastupuje opäť až poobede. Na skúšku tam vraj takto bude ešte celý týždeň. Po víne sa jej jemne leskli oči, a jej pohľad som vnímal ako intímnejší. Sedela tu zrazu ako anjel, ktorého sa bojíte dotknúť, aby sa nerozplynul. Spomenul som si na fľašku červeného v mojej skrinke a zbehol som ešte po otvárač a poháre. Toto vysielanie sa zmenilo na najzaujímavejšie, ktoré som kedy zažil a keď som jej pustil pesničku na želanie (napriek automaticky nastavenému playlistu), zrejme pocítila obrovskú túžbu poďakovať mi. Počas pesničky sa totiž priblížila cez vysielací pult k mojím perám a spojila s nimi tie svoje. Zatvorila oči a začala ma bozkávať tým najjemnejším spôsobom. Zabudol som jej síce povedať, že som ženatý, ale keď obišla pult a sadla si na mňa obkročmo na stoličku, rozhodol som sa, že nie je vhodné túto situáciu rušiť informáciami zo súkromia. Vášnivo sme sa bozkávali a prehrabovali sme sa navzájom vo svojich vlasoch, teda, ona v svojej práci. Opýtala sa, či som spokojný a či sa mi páčilo, ako ma strihala. Moje prsty vraj cítila v svojich slabinách a stehnami chcela zistiť, či som dosť odvážny, ešte keď som sedel v salóne. Povedala, že sme si nejako sadli a že som jej sympatický. To mi zaznelo smutno – šťastne, zvlášť, keď som si uvedomil, koho doma ráno uvidím. Ale vysielať treba, a tak som už len nastavil automatické vysielanie, reprízované správy a relácie a venoval som sa svojej „praktikantke“. Keď sme sa milovali aj po polnoci, zasmiali sme sa, keď pri tom omylom stlačila tlačidlo na pulte s reklamou na jazykový kurz, ktorá odznela v éteri. Bolo však už neskoro, a tak som si z toho nerobil ťažkú hlavu. Túlili sme sa, aj zápasili, ako dva dravce a ja som sa už nevedel dočkať, kedy sa opäť pôjdem ostrihať bez platenia.

Ondrej Gubač

Ondrej Gubač

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

vyštudovaný dôchodca Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu