reklama

Čerešna

Pozerám na hodinky, je o desať päť. Viem, že o desať minút už nebudem medzi živými. Chcel by som ten čas ešte využiť na rozlúčku, ale nemám s kým sa lúčiť. Vravím si sarkasticky, že moje rozhodnutie zmení snáď už len ľadový medveď, ktorého by som uvidel, ako sa prechádza pod oknami izby z ktorej sa teraz dívam cez okno do záhrady. Do tej záhrady, kde som sa už dávno, ešte ako mladý muž, vlastne ešte chlapec, díval cez to isté okno a vychutnával som si za každým na konci mája akýsi kvetinový dážď.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Čerešňa, ktorá bola v záhrade na svojom mieste, vždy poskytla vetru odkvitajúce lupene svojich bielo ružových kvetov a ten sa s nimi hral, nežne jej ich bral a potom nimi zasnežil celú záhradu. Čerešni to vôbec nevadilo. Bol som smutný, keď už kvetov nebolo, ale ona sa nehybne a nemo tvárila, že je to správne, lebo teraz zarodí plody a naplní tak svoje poslanie. Pre mňa to boli vždy také májové Vianoce a vtedy som si zvykol plánovať budúcnosť, rozmýšľal som o svojich snoch, videl som svoju budúcnosť ružovú ako boli tie kvety.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dnes tu po rokoch opäť sedím, čerešňa už nie je na svojom mieste, ostalo po nej prázdne miesto v záhrade. Zahynula, a s ňou aj moje sny. Hneď vedľa jej pôvodného miesta však teraz stojí vysoký, zdravý orech. Vietor sa v túto nádhernú, jesennú, ale slnečnú nedeľu pohráva aj s ním. Listy, ktoré sú už na zemi, neustále dvíha a vytvára nimi rôzne pohyblivé obrazce. Niektoré sa tlačia až do okna a pohyb neustáva, nič ich neunaví. Vyzerajú tak farebne a veselo, až sa mi to teraz ani nehodí. Mali by vo mne evokovať smútok. Môj čas ubehol ako voda. Možno by som mal napísať nejaký list na rozlúčku, ale komu? Možno by som si mohol ešte na niečo pekné spomenúť. Pred smrťou vraj človeku preletí hlavou celý jeho život, lenže mne sa to akosi nedarí. Z celého môjho života sa mi vždy vybavuje to isté, to isté, to isté.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Viem, že už nikdy žiadnej neochutnám jej pery a nikdy už neuvidím tie rozpálené pohľady a jasné zreničky, ale, tak som sa rozhodol. A to všetko len kvôli jednej z nich. Chcel som jej ešte dnes zavolať, ale nerád komunikujem s jej anglickým manželom. Vždy, keď zdvihne telefón, tvári sa, že nevie kto volá, ale Eva mu určite o nás rozprávala, viem to. Naše dieťa sa malo volať po mne a teraz sa volá Michael. Narodilo sa už v zahraničí, takže má aj cudzokrajné občianstvo a moja Eva má už dvojité. Veď je to sedem rokov, čo odišla. Išla si zarobiť ako au-pair, ja som mal prísť za ňou, lenže o tri mesiace mi volala nech nechodím, že si už zvykla a zvláda to. Nech si budujem pozíciu, hrám divadielko, učím sa jazyk a keď mi to pôjde, tak prídem za ňou. Onedlho sa mi však so všetkým priznala a prišla domov aj so svojím anglickým snúbencom. Závidel som, že sa ten chudák môže pri nej každé ráno zobúdzať, že sa jej môže dotýkať, bozkávať ju, ale nedokázal som nič urobiť, len ticho závidieť. Ona videla, že je zo mňa troska, alkoholik a narkoman, a tak sa už ani nesnažila pýtať samej seba či urobila správne. Bola o tom presvedčená. Ja som sa to nesnažil zmeniť, len som lamentoval, a smútok sa prehlboval. Keď som sa nedávno dozvedel, že moja Eva má syna z tým anglickým sviniarom, spomenul som si na moju čerešňu. To pod ňou ma Eva oklamala keď mi za daždivých letných nocí sľúbila, že sa raz zoberieme. A keď sme spolu jedli tie malé červené, sladké guličky, nikdy by som nebol veril, že to raz budú tak trpké plody. Našťastie, čerešne už niet, strašne by som sa na ňu hneval. Tak ako sa hnevám teraz na seba, ale už nič nemôžem zmeniť. Prehrávam a viacej pokusov nemám. Mám sa teraz rozbehnúť do ulíc a žiť naplno? A čo je vlastne žiť naplno? Možno aj ten orech, čo sa naňho dívam žije viac naplno a možno hociktorý ožran je naplnenejší ako ja, ktorý som ostal úplne prázdny po odchode Evy. Mám sto chutí jej zavolať, ale zostávajú mi už len dve minúty do piatej. Nakoniec je to fajn, že mám už len tak málo času, aspoň nebudem dlho zápasiť s tou myšlienkou. Nestihol som vlastne nič, bežal som bezcieľne a môj beh výstrel neodštartoval, ale ho ukončí. Dal som si všade uteráky, aby rodičia nemali veľa práce s umývaním. Aj zbraň mám pripravenú v uteráku a pred hlavu si dám ešte vankúš. Čas je neúprosný a ja nesmiem cúvnuť. Aspoň raz nechcem byť slaboch! Rozprúdila sa mi krv, dýchanie je hlbšie a rýchlejšie, ruka sa mi potí, to sú už moje posledné sekundy, o chvíľku môžem odpočítavať. Dívam sa pri tom na obrazce z orechového lístia a nemôžem sa zrazu vynadívať, mám pocit, že mi to bude chýbať, ale moje rozhodnutie je pevné! Zatváram oči, už nič nevidím, ale chcem sa ešte pohľadom rozlúčiť so záhradou. Pozerám naposledy .......a vidím ako na záhradu prišla moja mama a za ňou pomaly kráčal ľadový medveď, nádherný biely ľadový medveď. Počúval ju na slovo a ona mu dala napiť z môjho obľúbeného taniera. Potom sa mama zahľadela sem do môjho okna a spustil sa ten najkrajší kvetinový sneh z lupeňov čerešní. Bolo ich toľko, že by na to nestačila ani plná záhrada stromov. Niektoré ostávali v maminých vlasoch a iné v mojom tanieri, ale ľadový medveď si pokojne ďalej popíjal vodu. A mama sa usmiala. .......sú dve minúty po piatej.

Ondrej Gubač

Ondrej Gubač

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

vyštudovaný dôchodca Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu